6.deň - Florencia

24.08.2011

Ráno dospávame únavu a doprajeme si dlhší čas v posteli. Zisťujem a značím si informácie ohľadom autobusovej dopravy v meste. O desiatej vyrážame spoznávať Florenciu – hlavné mesto Toskánska, ktoré v roku 59 p.n.l. založil Július Cézar. Za 20 minút jazdy, počas ktorej mi dáva Sonka prvé informácie o tomto meste, nás linka autobusu odvezie priamo do pešej zóny historického centra .

Tri minúty chôdze a stojíme pred najväčším talianskym chrámom Santa Maria del fiore. Pri stavbe kupoly chrámu im ako inšpirácia poslúžila stavba rímskeho Pantheonu – najstaršieho chrámu v Ríme. Obe kupoly majú rovnaké rozmery a priemer 114 metrov. Celý chrám Santa Maria del fiore je však oveľa väčší. Pri jeho stavbe boli použité 4 milióny tehál. Hneď vedľa chrámu stojí majestátna Giottova kampanila (zvonica) vysoká 87 metrov.

Oproti vstupu do chrámu stojí najstarší svätostánok Florencie -  Baptistérium svätého Jána Krstiteľa. Pri tejto stavbe sa zastavujú všetci návštevníci mesta aby sa pokochali pohľadom na Rajskú bránu – zlaté dvere. Toto nádherné dielo vytvoril sám Michelangelo a práca na nich mu trvala neuveriteľných 27 rokov.

 

Florencia je známym sídlom umelcov, sochárov a maliarov. Aj v súčastnosti sú v uličkách maliari so svojimi dielam, hudobníci spestrujúci atmosféru mesta a ďalší umelci. Práve týmito uličkami sa presúvame po všetkých vopred zvolených miestach a postupne prechádzame k Palazzo Vecchio v ktorom je dnes radnica. Pred jej vchodom stojí kópia Michelangelovej sochy Davida (originál je možné vidieť vo Florentskej galérii  Uffizi).

Na námestí obdivujeme slávne sochárske diela, ktoré sú umiestnené v Loggia dei Zansi – oblúkovej stavbe priamo vedľa paláca. Dostávame sa k ďalšej známej pamiatke mesta, k mostu Ponte Vecchio. V žiadnom stánku so suvenírmi nechýbajú pohľadnice, magnetky a ďalšie iné predmety zobrazujúce tento most.

Ani sme sa nenazdali a pri pohľade na hodinky zisťujeme, že sa túlame už tri hodiny. Ozval sa hlad a tak si na opačnom brehu rieky Arno  sadáme na terasu jednej z malých reštaurácii a doprajeme si hodinovú pauzu s obedom, pivkom a talianskym espressom. Načerpáme nové sily a ideme ďalej. Florencia je veľmi bohatá na krásne historické stavby a múzeá. Čo sa múzeí týka, ani sme neuvažovali pokúsiť sa navštíviť ešte aj tie. Je toho naozaj tak veľa, že je to pri takej krátkej návšteve nemožné. Ja sám začínam mať zo všetkých palácov, chrámov a námestí v hlave guláš a dnes všetko organizuje Sonka. Už ani nepozerám do mapy a riadim sa jej pokynmi. Udivuje ma, že sa ani raz nepomýlila a vždy sa trafí do správnej uličky a mapu používa minimálne. Ani s ňou dokonca neotáča ako majú ženy vo zvyku.

Cestou späť cez rieku Arno pripravím šok všetkým turistom, ktorý v tom čase prechádzali cez rieku. Sonke dávam do ruky fotoaparát a hovorím jej aby mi urobila fotku, tak aby som mal v pozadí Ponte Vecchio. Zapínam jej kontinuálne snímanie fotografií a hovorím: Len to stlač a foť ! Prišiel som k opačnej strane mosta, preskakujem zábradlie a miznem za ním.

Už predtým som si všimol, že asi 1,5 m pod jeho úrovňou betónový pilier prečnieva pred most a práve na tento som zoskočil. To však nevedeli ľudia na moste a nikdy nezabudnem na tie tváre, keď sa moje ruky objavili na zábradlí a následne vykukla moja hlava.

Chlapi sa dali do smiechu a ženy s hrôzou v očiach sa držali za ústa, hlavu či srdce. Smiali sme sa až nám tiekli slzy. Pripravil som všetkým pekný šok. Ešte teraz sa pri spomienkach na tie tváre a smiech smejeme aj my.

V ďalšom navštívenom chráme Santa Maria Novella, prvej veľkej bazilike vo Florencii nás najviac zaujala nástenná maľba hrobky, ktorú sa doposiaľ nepodarilo objaviť. Zobrazuje kostru človeka ležiacu v hrobe nad ktorým je nápis (Sonkin obľúbený citát, kvôli ktorému sme sem merali cestu ... a platili vstupné :-) : To, čo si teraz ty, bol som aj ja a to, čo som teraz ja, budeš ty.

Deň pomaly končí a vraciame sa k chrámu Santa Maria del fiore. Žiaľ vstup dnu nám už neumožnili ale Sonka si spomenula, že sa dá vystúpiť na kupolu chrámu. Nájdeme bočný vstup, určený pre návštevníkov, ktorí majú chuť a energiu vystúpať 483 schodov na vrchol kupoly chrámu. Samozrejme, že si nechceme nechať ujsť tento zážitok a opäť si vychutnávame západ slnka na vrchole významnej historickej pamiatky Talianska.

Je po dvadsiatej hodine a my sa túlame už viac ako 9 hodín. Sme opäť poriadne unavený a tak smerujeme na autobusovú zastávku. Vezieme sa a pozeráme na tabuľu zobrazujúcu zastávky. Postupne ľudí ubudlo a v autobuse zostal s nami už len jeden mladík. Zotmelo sa a tak sledujeme nápisy – poznačil som si iba názov našej zastávky (nenapadlo mi zapísať si aj niektoré ďalšie). Následne tabuľa zhasla a viac nezobrazovala nič (predpokladám, že kvôli zmene dopravy pre rekonštrukciu ulíc, pretože všade samé bariéry a zákazy). Chlapík vystupuje a my zisťujeme, že nevieme kde sme. Šofér na to dupol a valí si to  bez zastavenia. Však načo by niekde brzdil, keďže jasne svieti upozornenie, že stojí iba na požiadanie. Lenže kedy cinknúť ? Kukáme do tmy a rozhodnem, že nevystúpime hocikde. To sa radšej necháme znovu zaviesť do centra. Teraz sme sa nesmiali ako na tom moste. V tom zbadáme svietiace logo nášho hotela a tak cinkáme na zvonček ako divý. Šofér brzdí a my vystupujeme. Ďalší deň dopadol úplne skvele.

Na izbe hotela sadám k notebooku, zhrávam fotografie a píšem reportáže. Neviem kde sa podela tá únava ale baví ma to a keď skončím na hodinkách svieti 02:25.